Nie je to tak dávno, čo sme si pripomenuli sté výročie začiatku prvej svetovej vojny, ale plesajúc, hoci triezvo, nad jej koncom, akosi nevenujeme pozornosť tomu, že pomaly a plazivo, zahalenú do rúšok občianskych vojen, začali mocní tohto sveta už dávno možno tretiu. Ani tá nevstúpila do nášho života a na našom území dunením výbuchov a bombami (teda aspoň nie zatiaľ).
To decko je blázon je kniha zrkadliaca detské vnímanie neskreslené dospeláckym hodnotením a nepoznačené nijakým mentorovaním. Je to výnimočne harmonické skĺbenie pohľadu vtedajšieho dieťaťa s pohľadom dnešnej dospelej ženy.
Spomínali sme na Djuku so smiechom, čo je jediný spôsob, ako možno spomínať na nebožtíkov, hovorí Nikola Tesla, keď sa v myšlienkach vracia k svojej mame. K jedinej ľudskej bytosti, na ktorej mu záležalo väčšmi ako na práci.
Bulo – tak sa na Považí hovorí plemennému býkovi; a možno ešte alfa samec, presvedčený, že je pupkom ľudstva. Podstatný pritom vôbec nie je on, bulo, ale naše hodnotenie jeho miesta v našom živote. Presnejšie, naše zbožštenie teľaťa, ktorým kedysi bol.
V Rakúsko-Uhorsku platil pre podomových obchodníkov zákaz navštevovať kúpeľné mestá počas sezóny. Drotári mali na celom území monarchie výnimku a mohli navštevovať všetky tieto mestá slobodne a kedykoľvek.
Prežiť mesiac s herečkou Demi Moore, to sa na Slovensku hneď tak niekomu nepodarí. A prežiť s ňou navyše aj toľký čas, koľko trvá podať o tom stretnutí svedectvo, tiež nie. Petrovi Holkovi sa to však podarilo. Prežil, precítil, popísal. Ako?