Spôsob nehy
Bolo obdobie, keď nastali také časy, že mi na čítanie kníh zostávalo iba cestovanie v električke. Od vtedajšieho pracoviska som však bývala ďaleko, takže som toho prečítala dosť. Občas, keď bola kniha zaujímavá, som sa pár zastávok aj previezla. Pri tejto som sa však skôr bála, že ma spolucestujúci dajú vysadiť. Keď som sa v druhej (ako to uvádza text na prebale) knihe Gaby Belanovej Šťastie je fatamorgána (EDIPOSS, 2009) dostala k Ceste do Ňújorku, rozosmiala som sa, až ma nadhadzovalo. Nahlas. A ľudia začali obzerať, čo sa to deje. Nič zvláštne. Akurát príbeh Samka Dršku z Chudobky, ktorý pri lete za synom do USA prežíval priam neuveriteľné peripetie, je napísaný tak šťavnato, že v lietadle aj v letiskových halách, kde Samko bezradne hľadá tie poondiate „gate 22“, čo ho majú priviesť k správnemu lietadlu, sa človek odrazu ocitne vedľa neho. A nie iba preto, že svojho času prežíval niečo podobné, ani to tak nie je len v príbehu Samka Dršku. Každú poviedku (či skôr kapitolu nekonečného príbehu života tých najobyčajnejších ľudí) čitateľ už po niekoľkých odsekoch vníma ako kus života, ktorý by pristal prežiť aj naživo, s nimi, nielen medzi písmenami.
Keď som pred dvoma rokmi (2007) našla na pulte kníhkupectva debut Gaby Belanovej Mara Kakara, ktorého je druhá kniha voľným pokračovaním, bez váhania som išla k pokladni. Gaba bola kedysi dávno moja kolegyňa a na knihu som bola zvedavá. Dobre, Gaba, povedala som si, keď som dočítala, to by stálo až za žiadosť o autogram. Po druhej knihe som siahla podobne a podobne, ba možno viac, ma zaujala. Chvíľu síce trvalo, kým som preglgla nárečie, ktorým obyvatelia Chudobky hovoria, ale len preto, že je také podobné tomu, v akom som vyrastala a niektoré odlišnosti mi najprv pripadali ako chybný prepis. Nielen to nárečie, ale aj autorský jazyk knihy, nie síce nespisovný, ale ani striktne knižný, sa však pri hlbšom ponore ukazujú ako jej prednosť. Až na pár blšiek, napríklad keď autá, ktoré kamsi prídu, šoféri namiesto zaparkovania odparkujú (čo je skoro to isté, ako keby piloti s lietadlami namiesto pristávania odstávali), sa reč knihy z Belanovej pera stáva nielen charakterotvorným, ale aj krajino-, ba dobotvorným prvkom; svedectvom, aké sa zvyčajne uchováva len v ústnom podaní. A hoci autorka nešetrí ani hrubými výrazmi, nepôsobí to len ako módna hra na autentickosť. Sú naozaj autentické a sedia. V tomto kontexte má na jazykovom vyznení príbehov nepochybne značnú zásluhu aj citlivé redigovanie Viery Švenkovej.
Gaba Belanová: Šťastie je fatamorgána
Aj moralisti možno aspoň v duchu priznajú (ak spoznajú), že to šťavnaté a plnokrvné vykreslenie života, aký sa žije naozaj, nie iba v opare prázdnych kaviarenských rečí, je v podstate zvláštny spôsob nehy či akéhosi vďakyvzdania autorky tým, ktorých si napriek ich ľudskej hodnote zvyčajne nevšímame, prípadne všímame s pohŕdaním. Filozofia, ktorá je zašifrovaná do každého príbehu-reportáže prostredníctvom ich úvah, mapuje pritom dosť veľký výsek života na to, aby sa mohlo trochu menej plakať nad tým, že naša literatúra nereflektuje prevratné udalosti súčasnosti. Šťastie je fatamorgána síce nepochybne nie je je románom, po ktorom sa v literárnych kruhoch volá, ale súčasnosť nepochybne zrkadlí. Na povrchu drsne, ale v hĺbke, do ktorej dovidí iba každý sám, s chápajúcim humorom, nehou a vrúcnosťou.